Narodila som sa v Poprade, kde som prežila celé moje detstvo a dospievanie, ktoré sa niesli horským životom. Zima patrila závodnému lyžovaniu, ako hovoril môj otec: "Tebe aj škoda čižmy kupovať, keď máš lyžiarky vždy na nohách." Leto si pamätám v kopcoch, na lúkach, v potokoch a u starých rodičov. Podľa hesla nuda je dobrá, lebo prinesie vždy nápad čo robiť, som sa nestíhala nudiť, čo mi ostalo dodnes. Viacerí mi hovoria, že mám napísať knihu o svojom živote a bude mať viac pokračovaní ako Harry Potter. To nechávam na čas, keď sa naozaj nudiť začnem.
Niekde v tomto období, pretože to neviem úplne datovať, prišlo rozhodnutie, že budem pomáhať tomuto svetu ako zdravotná sestra. Nikto mi nebol schopný vyhovoriť tento zámer, cítila som to ako volanie, ktoré treba naplniť a tak som naozaj ukončila v roku 1995 stredoškolské štúdium na zdravotníckej škole v Poprade. Ešte som nemala ani 18, keď prišla moja prvá obrovská škola v živote. Nastúpila som na oddelenie ARO v Poprade. Za dverami oddelenia, kde si smrtka brúsi kosu a čaká, kedy bude medicína bezmocná a duch človeka sa zlomí natoľko, že prestane bojovať, sa na druhej strane učí pokore pred životom, hľadá sa sila aj tam, kde dochádza, vníma sa krehkosť človeka, ale aj tých okolo, ale hlavne sa učí, že niektoré príbehy majú svoj koniec, niekedy predčasný, skorý, náhly, ale za ním sa začína písať nový príbeh. Boli to 3 roky, z ktorých mi ostali živé spomienky a 7 nerozlúčiteľných priateliek. Ako skončili niektoré príbehy na ÁRE, tak skončilo aj moje poslanie byť zdravotnou sestrou. Pohár sa naplnil a mňa ťahalo k psychológii.
V roku 1998 som nastúpila na štúdium psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Keď som v 3. ročníku prišla s nápadom na ročníkovú prácu o psychologickej 1. pomoci a psychologickej pomoci pre záchranárov, nikto nerozumel, o čom to vlastne chcem písať. Neexistoval jediný slovenský zdroj, ktorý by sa vôbec zamýšľal nad niečím podobným. Lenže vo svete už fungovala celá sieť pomoci a tak som začala pátrať. Čím viac som pátrala, tým viac ma to fascinovalo. Pretože tak jednoduché postupy a toľko úľavy. Vybavovali sa mi scény z nemocnice, keď nám nikomu z personálu nebolo vôbec do reči, keď vyhasol ľudský život nezmyselne, keď aj profesionálov vedeli niektoré situácie zasiahnuť na citlivé miesta, keď príbuzní trpeli viac ako postihnutý, keď deti ostávali bez rodičov a rodičia bez detí, a ako v tom každý ostával tak nejako napospas. K tomu som sa dostávala k informáciam, čo robiť a ako uľaviť od šoku, bolesti, obrovského smútku, a aké je to nebezpečné nechať to len tak prebolieť, keď to môže ovplyvniť celý život, vzťahy, prácu. Tam začala moja teoretická časť cesty k 1. pomoci v psychológii.
V 2003 som ukončila štúdium a začala pracovať v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove. Čo prišlo ako blesk z jasného neba a podporilo myšlienku, že ľudia, ktorí sa majú nájsť, sa aj nájdu, bola iniciatíva zaviesť psychologickú pomoc pre operátorov linky 155 na Operačnom stredisku ZZS. Keď mi zavolali, či by som do projektu nešla, ostala som chvíľu bez slov. Služba sa zaviedla, ale zároveň vznikol aj Modrý Anjel, organizácia poskytujúca krízovú intervenciu pri hromadných udalostiach. Vyškolili nás krízoví pracovníci rakúskeho Červeného kríža a kto si pamätá trochu viac, prišli roky udalostí, ktoré nemali dovtedy u nás obdobu, výbuch v Novákoch, zasypanie baníkov v Handlovej, autobusová nehoda pri chorvátskom Gospiči, zrážka autobusu a vlaku v Polomke a už to šlo. Druhá škola života, ktorá naučí, že tí, čo sa prihliadajú, to majú najťažšie, a že v nenormálnej situácii je normálna každá reakcia.
Uzavrela som manželstvo, porodila dvojčatá a rozmýšľala čo ďalej. Predsalen dvojčatá niekedy aj spia, tak prišla tá veľactená nuda, ktorá priniesla nápad otvoriť svoje vlastné psychologické centrum pre deti a mládež a tak po nociach som tvorila stanovy, hľadala priestory a ľudí, ktorí do toho pôjdu so mnou. Dokončila Psychodynamický psychterapeutický výcvik v Prahe. Začali sme skromne v jednej malej triede na škole, z ktorej sme si urobili kanceláriu, doniesli nábytok a začali. O necelý rok maličké centrum začalo praskať vo švíkoch, netrvalo dlho a rozšírilo sa, že riešime aj ťažké prípady zneužívania, týrania, že robíme terapie a siahodlhú diagnostiku a tak sa o rok centrum rozrástlo na centrum, naozajstné. Rástlo, ale až do momentu, ktorý navždy poznamenal môj život.
13.11.2015 si pamätám dodnes. Ležala som nachladená s teplotou v posteli, keď mi zavolalo množstvo známych, či som videla správy a či je to pravda. Nerozumela som, čo má byť a nemá byť pravda a tak som si zapla TV. Priznám sa, že po zhladnutí reportáže, som sa chovala ako každý, kto prežije taký šok, až si ho odmietne pripustiť. V hĺbke duše som vedela, že je to zlé, že to bude mať dopad na môj život a život ľudí okolo mňa, ale rozum si vytvára ochranný obal ľahkomyselnosti, zľahčovania, aby prežil. Na tlačovej besede ma vládny splnomocnenec označoval za obchodníka s deťmi, hovoril o mne ako o zločincovi, ktorý vyrába za peniaze posudky na mentálnu retardáciu. Áno, som to ja, pre všetkých, ktorí kauzu Rokycany sledovali. Realita však bola horšia ako predstava o nej. Strata klientely, NAKA všade okolo nás. Počet trestných oznámení od vládneho splnomocnenca, ktorému padla vhod predvolebná kampaň, neviem ani spočítať a do ukončenia vyšetrovania nekonečná medializácia. Ak sa hovorí, že život ti naloží len toľko, koľko zvládneš, tak boli chvíle, kedy som tomu prestávala veriť. Až do malého, skoro mikroskopického momentu, kedy ma napadlo, že sa to nedá vydržať a ak to bude pokračovať a budem cítiť, že sa neviem postarať už ani o vlastné deti, tak svoj život ukončím. Vybrala som si vcelku originálny spôsob, aby som z tohto sveta odišla tak, ako som ho milovala. Mala som predstavu, že si vyšlapem s lyžami na Slavkovský štít a spustím sa rovno dole. Pre istotu som si kúpila skialpové lyže, aby som nemusela nosiť ťažké lyže na chrbte a boriť sa v lyžiarkách po hlbokom snehu. Lenže predstava, že sa spúšťam dole, bola prvá, ktorá mi privádzala úsmev na tvári. A keď hovorím o mikroskopickom momente, tak uvedomenie, že ma napadlo život ukončiť, bol presne jeden z tých príznakov hlbokej traumy, ktorú vlastne celý život študujem, vnímam a mala som ju záujem rozvíjať. To ma úplne sfascinovalo, že ja prežívam to, čo celý svoj život pozorujem a študujem. Vykašľala som na správy v TV, vyšetrovania, prestala som tomu venovať pozornosť a začala som sama sebe robiť krízového terapeuta a skúšať a testovať, čo mi pomáha a čo nie. Bod po bode, vnútorný dialóg plný láskavosti a pochopenia, žiaden tlak, iba rešpekt k tomu, čo potrebujem. Zaberalo to rýchlo a skialpové lyže som vetrala už len pre radosť z pohybu. Psychológiu som v tom čase uzavrela ako kapitolu. Systém, kde sa nie je o koho oprieť, kde Vás podhodia v prospech iných záujmov, nemôže byť systémom, v ktorom sa dá vykonávať práca a ja som bola plne zamestnaná terapeutickou prácou na sebe.
Podľa teórie spájania ľudí, že tí správni sa vždy nájdu, existoval v tom čase človek, ktorý priniesol do môjho života liek, ktorý vyliečil všetky moje bolesti a dokonal ozdravný proces tak, akoby som to sama už nebola schopná. Ak čakáte meno nejakého slávneho psychoterapeuta, tak nie. Žena, ktorá zmenila moje vnímanie sveta, bolesti, emócii a dodala mi podporu, učila plávať moje deti na Vysočine v Čechách. Paradox áno, ale pri plaveckom výcviku mojich detí som dostala najväčší dar. Blanka Sudíková viedla vtedy svoj Plaváček BabyClub už dlho a ja som tam chodievala raz alebo dvakrát do roka s deťmi sa vyživiť, naplniť radosťou, vyplakať aj smiať a popri tom som pod plaváčkovským vedením učila deti plávať. No ono to nie je úplne klasické učenie plávať, prirovnala by som to k úplnej emocionálnej očiste od hnevov, strachov, pocitov bezradnosti, popri ktorej sa naučia deti plávať. Nebyť tohto miesta na Zemi, kde sa mi dalo voľne dýchať, možno by to nemalo tento záver. O Blankinej plaváčkovskej metóde ešte tento svet bude určite počuť a som si istá, že ako metóda prežije množstvo generácií nielen ako práca s deťmi, ale aj ako práca vo vode s dospelými, o ktorej ja nepochybujem, že má výrazné terapeutické účinky. Veď sami sa môžte presvedčiť na www.plavacek-deti.cz
Ak som niekde spomenula, že nikto nemá právo určovať, koľko času je potrebné na uzdravenie sa z traumy, tak mne to trvalo presne 8 rokov, 4 mesiace a 17 dní. Za ten čas som aj ja učila deti plávať, robila upratovačku, trochu podnikala, otvorila práčovňu, trochu cestovala a všetko, čo som sa do dnešného dňa naučila, prežila, som pripravená posúvať tam, kde to bude potrebné a vítané.
